Vždy som si myslela, že táto krajina v Devone je tým najkrajším miestom na svete a pre mňa je toto veľmi špeciálna farma pretože tu som vyrastala a je to jediné miesto ktoré som kedy volala domovom Volám sa Rebecca Hosking a pochádzam s dlhej vetvy farmárov Boli to ale voľne žijúce zvieratá, ktoré ma ako dieťa zaujímali viac, ako samotné farmárčenie Toto ma vidlo k môjmu povolanieu filmára volnežijúcich zvierat. Ale teraz som naspäť aby som sa stala farmárkou... a to vo veľmi zaujímavých časoch. Prichádzajúca energetická kríza pravdepodobne spôsobí revolúciu vo farmárčení a navždy zmení britský vidiek. Ovplyvní to čo jeme, odkiaľ to pochádza, a navodzuje to alarmujúcu otázku či bude dostatok potravín aby nás všetkých nasýtili. Ak má naša farma prežiť, bude sa musieť zmeniť. V tomto filme zistím, ako zmeniť rodinnú farmu v Devone na farmu vhodnú pre budúcnosť. Mám taký pocit, že keď ľudia zistia, že som vyrastala na malej farme v južnom Devone, vždy si myslia, že som musela mať najúžasnejšie detstvo. Keď sa ja vraciam v spomienkach do časov, kedy som tu vyrastala, väčšinou myslím na množstvo skutočne prekliate ťažkej práce. Boli sme len malí farmári a s tým sa spája nie veľa peňazí a množstvo ťažkej práce skoro až na úrovni driny. Otec často popisuje farmárov ako velebených kydačov hnoja Myslím si, že celá moja rodina, podobne, ako mnoho farmárskych rodín po celom vidieku chcela niečo lepšie pre svoje deti a ja som bola aktívne povzbudzovaná, aby som odišla z farmy, našla si zamestnanie, odísť a viesť slušný život. A ja som tak aj urobila. A kým ja som sledovala svoju kariéru, môj otec a strýko Phil pokračovali, ako stále vo farmárčení v dosť tradičnej forme. Ale nadišiel čas, aby som sa vrátila. Je to tak, že obaja, Phil, aj ja, my... Chcem povedať, že sme niekoľko rokov "nadsluhujeme" a mali by sme už ísť na dôchodok, a väčšina farmárov to urobila, ale my sme stále udržiavali farmu v chode a , um...udržiavali ju v chode tak dlho, ako sa dá, pokúšali sme sa ju udržať v stave, v akom sme ju našli, keďže sme ju svojim spôsobom zdedili. Vieš, som veľmi vďačný, keď si uvedomujem, že niekto ju teraz preberie a uchová ju v chode, aspoň dúfam. Ale nebude to ľahké vzhľadom na tlaky rôznych vecí nedostatok jedla, nárast cien ropy... nebude to vôbec ľahké. Mnohý by povedali, "Tak to predaj, zarobíš tak za pár sekúnd viac peňazí než by si zarobila za celý život prácou na pôde." Ale, ako sa môžem obrátiť chrbtom na niečo tak prekrásne, a navyše na miesto, ktoré zo mňa urobilo to, čo som? Vyzerá to, že zarobiť si na živobitie a zároveň pokračovať v ochrane všetkých divo žijúcich zvierat na farme tak, ako to robil otec bude veľkou výzvou. Nepríjemnou pravdou je, že táto farma odhliadnuc o skutočnosti, že je útočiskom pre voľne žijúce zvieratá, už nie je prosperujúca podobne ako mnohé iné. Všetky farmy, ktoré poznám, vrátane organicky zamerané, sú totálne závislé na fosilných palivách, najmä na nafte. Táto závislosť je nebezpečná z dvoch dôvodov... zmena klímy o ktorej všetci vieme, ale existuje zjavný nárast dôkazov že dodávky ropy, ktorú potrebujeme môžu byť čoskoro nedostatočné. Nárast cien ropy v roku 2008 nás negatívne zasiahol a pre mňa to bolo akési varovanie Nedávno som sa dozvedela, že tie narastajúce ceny pohonných látok môžu byť len maličkou vzorkou toho, čo nastane ak svetová produkcia ropy začne klesať. Ak existuje nejaký spôsob, ako tomu čeliť, potom toto bude mojou najväčšou výzvou, ako udržať našu farmu v budúcnosti v prevádzke Rozhodla som sa preto vyzistiť ako to vlastne je u jedného zo svetovo uznávaných odborníkov na túto problematiku. Po 40 ročnej vynikajúcej kariére geológa v ropnom priemysle. pokračuje vo svojom výskume v malej dedinke na západe Írska. Pre doktora Colina Campbella sú fakty o našich zásobách ropy jasné. Napriek tomu, že ju hľadajú po svete so všetkými výdobytkami v technológiách, poznatkoch a sme motivovaní, nachádzame v posledných 40 rokoch stále menej a menej. A v roku 1981 nastal akýsi obrat, kedy sme začali míňať viac, než sme nachádzali na nových ropných poliach a tak sme začali vyčerpávať to čo bolo nájdené už v minulosti... ujedali sme z nášho dedičstva dalo by sa povedať. Nemyslím si, že existuje nejaká reálna pochybnosť, že sa blížime k tomuto obratu. Akýsi bod zlomu pre ľudstvo dalo by sa povedať, keď tejto rozhodujúcej energie, obzvlášť pre poľnohospodárstvo, ktoré znamená potravu pre ľudí, začína ubúdať. A prebieha zúrivá debata o presnom dátume a vrchole produkcie. A ja si naozaj myslím, že toto je mimo problému. Vôbec nezáleží na tom, či to bude tohto roku, v budúcom roku, alebo o 5 rokov Čo je podstatné je fakt, že po tomto bode bude nasledovať pokles aj keď len o 2% alebo 3% ročne, ale je obrovský rozdiel medzi 150 ročným nárastom a 150 ročným poklesom. Čo Colin hovorí je, že tento pokles bude znamenať nedostatok palív a predlžujúci sa ekonomický zmätok. Som náchylná s ním súhlasiť. Nezáleží, či sa to stane o dva, či o desať rokov, bude to mať obrovský dopad na skoro všetky zložky nášho života. Pre mňa je ale najväčšie znepokojenie, ako to ovplyvní farmárčenie... ktoré znamená potravu. Myslím si, že väčšina ľudí si neuvedomuje koľko fosílnych palív priamo vstupuje do našich každodenných potravín. Práve som si kúpila tento sendvič prv, ako sa nalodíme, rozdelím ho na časti a prejdeme si všetky jeho zložky. Začnem s týmto chlebom. Takže niekde vo svete nejaký farmár musel zasiať obilniny. Na začiatok, používa naftový traktor. Musí teda poorať pole... potom ho musí brániť. Ďalej musí zasiať osivo do zeme. Potom, aby obilniny rástli, pravdepodobne pridá množstvo chemikálií. Aby ochránil úrodu... použije fungicídy, herbicídy a insekticídy - všetky vyrobené z ropy. A čo sa týka živín, chemických umelých hnojív... väčšina farmárskych hnojív pochádza zo zemného plynu. Potom, ako obilie dozrie, je potrebné ho zožať. Potom sa obilie suší vo veľkých sušičkách a a potom sa preváža za použitia ešte viac nafty na spracovanie. A nerobí to najaká babka v malom obchodíku. Sú to obrovské priemyselné zariadenia, ktoré vyrábajú tento chlieb. Takže ideme ďalej dovnútra a šunka zjavne pochádza z ošípanej A táto je ešte hladnejšia po energii pretože ošípané sú chované na granuliach. A jedno prasa zožerie približne pol tony takejto potravy. A tu ako chabý príspevok, tu máte maličký plátok veľmi smutného kúska šalátu ktorý bol sem alebo dopravený loďou, alebo letecky, alebo vyrástol vo vyhrievanom sklenníku. Opäť, obrovské množstvo energie. Všetky tieto zložky boli buď uvarené alebo chladené, alebo oboje a dopravené na mnoho kilometrov v chladených kamiónoch predtým, ako boli zložené do tohto sendviča. V podstate z thto sendviča, ako z väčšiny potravín, ktoré dnes konzumujeme , rakticky kvapká ropa. Spôsob, ktorým dnes funguje výroba potravín, ak by sme nemali miesta, ako je toto, tak bysme viac-menej hladovali. Moja návšteva v Írsku mi dala veľa o čom mám premýšľať. Dokonca aj na našej malej farme bez energie z fosílnych palív, farmárčenie a výroba potravín by dosť skoro ukončil činnosť a ostali by tam len, no, prírodné rezervy. A prírodné rezervy ľudí nenachovajú. Toto je taký závažný problém, že predpokladám, že aj ostatný svet farmárov musí mať taký istý záujem, ako mám ja. Možno majú niektorí z nich nápady ako pokračovať ďalej. Najväčšia konferencia Asociácie majiteľov pôdy o budúcnosti farmárčenia vo Veľkej Británii vyzerá ako dobré miesto, kde by som mala začať. Múžeme si všetci myslieť, že sme tu imúnny, lebo stačí sa poponáhľať do TESKA, KAUFLANDU alebo kde sa nám zapáči hoci aj neskoro večer a kúpime si niečo... tento celý systém je v nebezpečenstve. Ako budeme zásobovať potravinami Britániu? Ako budeme zásobovať potravinami Londýn? 40% svetovej produkcie pochádza z cca 500 obrovských ropných polí ktoré ťažia asi pol bilióna barrelov (1 barrel = cca 159 L) ropy. Väčšina týchto... Určite majú obavy. A z toho, čo tu počujem sa zdá, že problémy s energiou nám bezprostredne hrozia. Dopadne to na nás niekedy okolo roku 2013, nie len ako ropná kríza ale v skutočnosti ako skutočný nedostatok ropy a energií. Farmári budú nútený prejsť od využívania výsledkov slnka z minulosti... t.j. používanie ropy a zemného plynu... k využívaniu dnešného slnečného svetla. A zdá sa, že toto bude obrovskou výzvou, ktorej poľnohospodárstvo nikdy nečelilo, určite nie od čias Priemyselnej Revolúcie pretože máme minimum času, aby sme to urobili. Ak sa nám podarí a vláda sa na tomto zúčastní, o to lepšie. ale ak to tak nebude, potom to musíme urobiť bez nich. Toto sú nové zásady na ktorých bude potravinový systém musieť byť založený, inak budeme zničení. Na konferencii farmárov som si uvedomila, že na túto situáciu neexistujú jednoduché odpovede. Keďže sú naše farmy a mechanizácia natoľko hladné po energii, aké máme vyhliadky bez ropy? Alternatívne energie sa objavujú v týchto dňoch ako huby po daždi. Ktorej z nich sa podarí zatiahnuť celý účet? Vo vzdialenej Kalifornii na Post Carbon Institute, je človek, ktorý radí firmám, priemyselným podnikom a vládam, ako sa vyrovnať s nedostatkom ropy. Richard Heinberg láskavo súhlasil hovoriť so mnou cez internet. Predpokladám, že ak použijeme všetku veternú, solárnu a jadrovú energiu, ktorá sa použiť dá, tak by problém vyčerpania ropy ani nenastal? Príliš dlho sme čakali s vývojom alternatívnych zdrojov energií a navyše existuje predpoklad, že ani všetky tieto zdroje alternatívnych energií spolu nemusia stačiť na pohon priemyselných aktivít spôsobom na ktorý sme si zvykli pri použití fosílnych palív. Ľudia si musia uvedomiť, že sme vytvorili spôsob života, ktorý je vo svojej podstate neudržateľný. A to nie je myslené v zmysle, že je to chápete, nezodpovedné z hľadiska ekológie, ale znamená to, že to takto pokračovať nemôže. Rozsah očakávaných problémov o ktorých Richard hovorí sa stáva zrejmým keď sa pozriete na bio palivá. Repka olejnatá je z bio palív plodina s najvyššímy výnosmi v našom podnebí. Pri súčasnej spotrebe ropy v Británii by celoročná úroda z poľa o rozlohe asi 1,6 hektára ako je toto pola použitá za menej ako tretinu sekundy. To by bola chabá pomoc poľnohospodárstvu v stave v akom sa dnes nachádza. Okrem dopravy, áut, kamiónov a lietadiel, je poľnohospodárstvo najintenzívnejším odvetvím v spotrebe fosílnych palív. Vo vyspelom priemyselnom svete spotrebujeme asi 10 kalórií energie z fosílnych palív na každú kalóriu potravín, ktoré vyprodukujeme Takže toto je enormný problém ktorý sme si vytvorili. Už v minulosti sme vyriešili závažné problémy v poľnohospodárstve. V posledných 50 rokoch poľnohospodárska technológia strojnásobila výnosy a vysporiadala sa so všetkým čím nás príroda prekvapila. Ale všetky tieto výdobytky sú závislé na fosílnych palivách. Dá sa povedať, že nás nasmerovali úplne zlým smerom pri riešení tohto nového problému. Dokonca najnovšie technológie, ako geneticky modifikované plodiny, odhliadnuc od iných argumentov, sú absolútne závislé na fosilných palivách presne, ako iné plodiny. Takže, kde nás to vedie? V skutočnosti je možné, že potravinový systém môže skolabovať nie len v chudobných krajinách, ale tiež v bohatých krajinách, ktoré dnes vyvážajú potraviny ako sú Spojené štáty, Kanada a Austrália. A my budeme nútení zmeniť náš celý poľnohospodársky systém veľmi rýchlo ak sa budeme chcieť vyhnúť globálnej potravinovej kalamite. Znamená to teda návrat ku koňom, povozom a ručnému náradiu na našich farmách? Ja osobne by som to už asi nevedela a podobne ani väčšina dnešných farmárov. Znalosti, ako farmárčiť takýmto spôsobom sú už preč. Napriek tomu na neďalekej farme je jedna pani, ktorá o tom niečo vie. Moja stará priateľka Pearl. Zdravíčko milučká, čakáš na čajík? Vy malé žobráčky. Výborne vyzerajú. To áno. A sú také milé. Vieš, na čo sa to používalo? Nemám šajnu. No pred rokmi sme zvykli stavať stohy. Jasné, aha a poukladali ste všetko seno, aby vyschlo. Ták, vysušiť. No a potom si si zašla s povozom, chápeš a chcela si naložiť voz senom. A tak si musela časť sena vyrezať aby si ju mohla naložiť na voz... a to sa robilo takto Aha, doslova takto rezať? Áno, presne tak. To teda má svoju váhu no nie? No my sme neboli padavky. Ja som nebola veľká, ale bože ja som mala sily. Boh mi dal veľkú silu. To teda dal. Dal vám všetkým veľa sily a my si ani neuvedomujeme, aké ľahké to máme dnes, no nie? To si teda neuvedomujete. Na úlohy príliž ťažké pre ľudí tu boli kone... a Pearl bola neuveriteľná jazdkyňa. Bože, Pearl pozri sa na toto, fíha. Pozri sa na toto. No, to sú moje uzdy... To sú uzdy. Koľko ich máš, Pearl? No vieš, mali sme tri veľké ťažné kone... No jasné. Keď ste mali koňa a voz, často to bolo na jedného priveľa takže ste položili toto na predný postroj a kôň mal chomút, to na to a dve reťaze, ktoré šli dozadu a zachytili sa do predku voza... Takže ak ste doslovne potrebovali viac konskej sily... Presne tak ten tam bol na ťahanie. Aby si sa dostal na kopec. Tak. Prinajlepšom, mala Pearl systém dvoch konských síl, ktorý jej pomáhal s ťažšou prácou. Dnes môžu mať farmárske traktory až 400 konských síl. Ľahko sa to hovorí, nie? 400 konských síl... ale čo to vlastne znamená... 400 koní... to je sila, ktorú dnes získavame z ropy. Vedeli ste, že dnešná spotreba energie sa v energetickom ponímaní rovná 22 biliónom otrokov, pracujúcich non-stop. Takže teraz vlastne žijeme s tým, že táto obrovská masa otrokov za nás pracuje vo frome ropy. Ale na konci tohto storočia ich už viac nebude. A to je tá obrovská zmena, ktorej čelíme. Ovplyvňuje asi absolútne každý aspekt moderného sveta. Často myslím na to, ako sa časy zmenili. lebo viete, my robíme všetku túto prácu aby sme zabezpečili naše kravy, ale stačí trochu siláže a je to všetko mechanizované a vy si môžete len sadnúť. Vaši synovia, ak by mali farmárčiť ako vy, myslíte, že by to teraz urobili? Nie, nemyslím, Myslím, že majú viac rozumu. Ale bola som šťastná. K tomuto typu farmárčenia by sme sa aj tak nemohli vrátiť ani keby sme chceli. Keď bola Pearl malá, bolo v tejto krajine 10x viac farmárov ako teraz a len polovica hladných krkov. Väčšina britských farmárov tiež teraz nemá dostatok fyzickej sily pre tvrdú manuálnu prácu. Priemerný vek farmára v Britániii je momentálne 60. A čo je horšie, zostalo ich už len 150.000. Ako odvetvie, je britské farmárčenie odsúdené na zánik. A v posledných rokoch stále viac nášho jedla pochádza zo zahraničia. A keďže UK je dovozcom jedla do sietí obchodov, je to... Je to veľmi nebezpečná situácia. Keďže samozrejme všetok ten import k nám musí prísť za pomoci prostriedkov poháňaných fosílnymi palivami, či už sú to lode alebo lietadlá. A keďže fosílne palivá sú stále vzácnejšie a drahšie, tak to znamená, že jedlo bude stále drahšie a že celý systém sa pomaly začne rozpadať. Reálne, jediné zmeny, ktoré dokážem urobiť, sú priamo tu. A ani to nie je také jednoduché ako sa môže zdať. My máme tradičnú farmu s hospodárskymi zvieratami. Chov hovädziny a jahňaciny na lúke nemusí vyzerať energeticky náročne, ale je tu jeden závažný problém. Uzatvorenie dobytka dovnútra na zimu pre farmárčenie kvôli mäsu alebo mlieku je len malou časťou toho čo musíme v tejto krajine robiť kvôli našim klimatickým podmienkam. Ak by sme ich nechali vonku na paši, bolo by to pre zem vlastne zlé pretože dobytok konzumuje trávu a tá nemá čas sa zregenrovať do ďalšej jari. A prirodzene, keď je dobytok v maštali, nemôžu sa k svojej tráve dostať. Takže im trávu musíme priniesť vo forme tohto sena. A zber sena je práve ten čas keď najväčšmi využívame stroje a palivo na tejto farme. Preto ma fascinovalo, keď som sa dopočul o farme hore v Shropshire, ktorú vedie Charlotte Hollins a jej brat Ben. Fordhall Farm je približne rovnako veľká ako naša farma a tak ako my, aj oni chovajú dobytok a ovce. Ale na Fordhall, zostáva dobytok na paši celú zimu, len s trochou krmiva navyše. Nechcelo sa mi tomu veriť, ale výsledkom je, že jediným strojom ktorý majú, je stará čtyrkolka. Tajomstvo je ukryté pod našimi nohami. Tráva. Aj keď máme v tejto krajine stovky druhov divej trávy väčšina farmárov používa 4 druhy, ktoré kupujú vo vreci od obchodníka so semenami. Ale nie vo Fordhall. A tu máme asi 20 rôznych druhov trávy. Niektoré sú odolnejšie, niektoré rastú rýchlejšie ako iné a niektoré majú korene, ktoré siahajú hlbšie do pôdy a vyťahujú z nej minerály a niektoré majú plytšie korene, ktoré pomáhajú chrániť pôdu na povrchu. Ak by ste sa prizreli bližšie na túto trávu, hneď uvidíte, že tu máme veľkú a pevnú plochu vytvorenú trávou. Je to ako škótsky tvíd. Presne. A keď sa dostanete k pôde, je taká prepletená koreňmi, že to vyžaduje poriadnu silu a námahu, aby ste sa cez ňu dostali. Preto vlastne nezostane udupaná a nevytvorí sa na nej hneď bahno. A z toho samozrejme profitujú kravy a ovce a takisto aj vy, keďže nemusíte kupovať toľko krmiva. A vieme, že to bude fungovať z roka, na rok a bude tam potrava... Môžeme produkovať hovädzinu, môžeme produkovať jahňacinu, a môžeme ich predávať,aby bolo na živobytie. a nech sa stane čokoľvek s cenami ropy alebo inými vecami, vieme, že môžeme v tomto systéme pokračovať. Tieto úžasné druhy tráv tu nevyrástli náhodou. Charlottin a Benov otec, Arthur Hollins, je tak trochu miestnou legendou a farmárskym vizionárom. Otec začal farmárčiť svojím spôsobom hneď po vojne, ale vývojom tohto systému strávil celý život. A bolo to len tesne pred smrťou v 2005, keď konečne povedal, "Som s tým spokojný. "Myslím, že som tie trávy odhadol, s touto pašou som spokojný." Pôda na našej farme je úplne odlišná ako tá vo Fordhall, takže druhy trávy, ktoré odporúčal Arthur sa nemusia hodiť k našej pôde v Devone. Ale to neznamená, že by sme nemohli niečo podobné skúsiť s inými typmi trávy. Zistiť, ktoré druhy by nám vyhovovali bude vyžadovať pozorné skúmanie. A to je presne to, čo musel starý Arthur urobiť pretože tieto lúky neboli vždy takéto bohaté. Otec bol veľký pozorovateľ a prešiel cez les a videl, ako veľa tu toho rastie hlavne počas letných mesiacov, a nedotýkal sa toho. Ale čo bolo dôležitejšie, za pestovanie vôbec nič neplatil, trávy rástli sami. Hneď postrehol, že vo vrchnej časti lístia popadaného na pôde bol život, či už to boli pavúky, alebo žižavky alebo stonožky. A ak pôjdete ešte o niečo hlbšie začnete vidieť aj červíky. Nič z toho však nevidel v pôde, ktorú obrábal a kultivoval z roka na rok. Neboli tam žiadne známky života. Pôda bola mŕtva. Bola mŕtva. A tak sa dostal k poznaniu miliónov drobných baktérií, húb a plesní, ktoré sú tiež v pôde a spôsobujú jej úrodnosť, držia v obehu živiny, a udržujú živiny aj vo svojich telách a vypúšťajú ich na rastliny. Nič z toho v jeho pôde nebolo. Stačí sa len pozrieť dole, toto je klasická lesná pôda, a pozrite aká je bohatá. Áno. Presne. A je to špičková úžasná, úžasná bohatá ornica. V tejto pôde máte kúsky konárikov kúsky listov, ktoré sa pomaly rozpadávajú a vytvárajú tak pôdu. A všetky červíky a ostatné tvory robia prácu za vás. Oni to všetko zjedia, spracujú to vo svojom tele a skončíte s výlučkami červíkov, čo je vlastne zemina, ktorá, vyživuje rastliny. A bez tohto života, nemáte nič, čím by ste živili rastliny, ktoré by ten systém udržiavali. Poučený matkou prírodou a lesom, Arthur si uvedomil, že na to, aby oživil pôdu, bude musieť ísť proti jednému z najzákladnejších princípov poľnohospodárstva. Najväčším otcovým objavom bolo že pôdi najviac poškodzuje vystavenie slnečnému svetlu. Prevracanie pôdy pri oraní. Otec vravieval, že je to akoby si ľudia zodrali svoju kožu... Chápete, nič pekné. Nie. A nakoniec by ste to neprežili. Tak prečo by sme to mali robiť pôde a prečo zabíjať všetky organizmy v pôde ktoré sú, v konečnom dôsledku, vašimi najlepšími priateľmi? Takže hovoríte, aby sme neorali?. Áno. Orali sme už 10,000 rokov. To proste farmári robia. Neorať je skutočne pre farmára dosť radikálny nápad. Ale keď sa pozriem na niektoré staré zábery z vašej farmy, škody spôsobené oraním sú teraz dosť zjavné. Toto je jedno z našich polí v 80-tych rokoch. Život v pôde je hostinou pre vtáctvo. Po 20-tich rokoch takého istého zaobchádzania... Žiadni vtáci, pôda je mŕtva. Obracanie pôdy bolo súčasťou poľnohospodárstva po stáročia, ale myslím, že kým sa pôda obrábala len ručne, škody sa ukazovali len pomaly. za pomoci pohonných hmôt, sa deštrukcia ukázala oveľa rýchlejšie. Jediný dôvod, prečo zabíjanie života v pôde modernému poľnohospodárstvu prechádza, je využívanie fosílnych palív. Tentoraz premenou na chemické hnojivá. Tieto granule obsahujú tri základné rastlinné živiny. Dusičnany, fosfáty a potaš. Viac než 95% jedla, ktoré je vypestované v tejto krajine je totálne závislých na syntetických hnojivách. Bez hnojiva by sme mali riadny problém. V princípe, používame fosílne palivá aby sme vypestovali rastliny v pôde, ktorá by bola inak mŕtva. A to funguje len v prípade, že máme lacné fosílne palivá, z ktorých vyrábame dusíkaté hnojivá a ktoré využívame na transport všetkých vstupných látok atď. Ale nakoniec sa môže stať, že keď nebudeme mať lacné fosílne palivá, budeme opäť potrebovať živú pôdu. A práve vytvorenie živej pôdy je niečo, čo vyžaduje čas a starostlivosť, nie niečo,čo sa stane za noc. Bzučanie. Toto pole je oveľa typickejšie pre našu farmu. Volá sa Orchid Meadow. A nikdy nebolo orané alebo hnojené syntetickým hnojivom, a predsa zjavne prekvitá. Máte z toho pocit, že celá dýcha životom, je tu toľko kvetov a keď je slnečno, celé toto miesto úplne ožije. Jsou tu stromy, ptáci... Všetko tu bzučí a je tu spústa hmyzu. A keď to prekročíte, hlavne večer, a prejdete cez tento kúsok, zdvihne sa celý mrak hmyzu. A je to všetko vybudované na základoch zdravej, živej pôdy. Po tom ako som videl Fordhall Farm, chápem, že rozvojom týchto pastvín by sme mohli znížiť našu závislosť od ropy. Ale nezávisle na tom, aké dobré trávy máme, chov dobytka si vyžaduje veľké plochy. Každá štúdia, ktorá o tom pojednáva, usúdila, že na to, aby sa Británia stala samostatnejšou musíme jesť menej mäsa. A teraz si uvedomujem, že sa zrejme budeme musieť diverzifikovať, a zmeniť nielen to, ako farmárčime, ale aj to - čo chováme a pestujeme. A odtiaľto sa neviem pohnúť. Pretože aj keď som už pochopil, ako sa dá farmárčiť bez orania a pri využití prirodzenej úrodnosti, ale ako vypestujeme všetko ostatné, čo potrebujeme? Nuž, zdá sa, že na svete existuje už niekoľko ľudí, ktorí sa týmto problémom zaoberali. Vyvinuli systém, ktorí je známy pod názvom permakultúra. Najväčším expertom v tejto oblasti v Británii je Patrick Whitefield. Permakultúra spochybňuje všetky bežné prístupy k farmárčeniu. Viete, ľudia si často myslia že existujú len dva spôsoby, ako veci robiť. Jedným spôsobom je otročina na poli a druhým je hnojenie pôdy. Avšak, permakultúra je o treťom spôsobe, akým sa to dá robiť. a to úmyselne, projektovaním (dizajnom). V podstate, plánujete si prácu dopredu? Alebo dopredu plánujete spotrebu energie? Oboje. Ok. Takže, prečo potrebujeme toľko ľudských síl a energie na údržbu farmárskej pôdy keď sa pozrieme na prirodzený ekosystém, a máme za sebou les a tie si žijú sami bez pomoci? Pretože toto v podstate nie je to, čo by chcela zem a pôda robiť. Ak by sme nechali pôdu samú na seba, zmenila by sa nám na niečo také. Takže to by bola tá nízkoenergetická možnosť. V prirodzenom ekosystéme nie je zahrnutá práca - teda aspoň nie ľudská, nie je tam odpad, a napriek tomu sa mu darí. Skúste sa na to pozrieť. Je ľahké zabúdať na to, že Británia bola kedysi lesnatým ostrovom. A koľko energie pri farmárčení obetujeme len na to, aby sa zase nezalesnil. Avšak les sa vyvíjal milióny rokov, aby sa stal najefektívnejším pestovateľským systémom v našej klíme. V tomto smere chápem jeho príťažlivosť, ak sa snažíte navrhnúť ten najlepší spôsob, ako vypestovať jedlo. Pre mňa je zjavným problémom to, že samozrejme, nemôžeme jesť stromy. Aj pri všetkej úcte, trochu divých plodov, nedá sa... Nie je to kukuričné pole Jasné, že nie, nie, nie. Nie, je to nepodstatné. Čo my musíme urobiť je - vziať si základné princípy tohto systému a zistiť, ako ich môžeme prispôsobiť, aby sme získali niečo jedlé. Systém pestovania potravín, ktorý je založený na prírodnej ekológii je príťažlivý pre moju naturalistickú povahu, ale ako dcéra farmára, potrebujem byť trochu viac presvedčená. Myslím si, že veľkou otázkou je, či by mohla permakultúra nasýtiť Britániu? Hm, dobrá otázka, aj keď prvá otázka dnes by mala znieť, či môžu dnešné metódy pokračovať vo vyživovaní Británie? Hmm, asi áno. Pretože je v skutočnosti neisté. Teda, v dlhodobom horizonte je absolútne isté, že súčasné metódy nemôžu, pretože sú tak bytostne závislé na energiách, na energiách fosílnych palív. Takže vlastne ani nemáme inú možnosť Len nájsť niečo iné. Vlani som odmietla permakultúru ako nie pravú farmársku metódu, ale s tým, čo som sa dozvedela o situácii s ropou, dychtím ju vidieť v praxi. Návšteva na menšej permakultúrnej farme v horách Snowdonie mi dala takúto príležitosť. No, farma akú som zvyknutá vídať sú zhluky stromov obklopené poliami. Ale tu je to úplne naopak, zopár malých čistiniek v masívnom lese. Možno to nevyzerá ako farma, ale v skutočnosti to funguje. Niekoľko dní práce v týždni zabezpečí Chrisovi Dixnovi a jeho manželke dostatok ovocia, zeleniny, mäsa a paliva na prípravu teplého jedla. Avšak keď sem pred 20-timi rokmi prišli bol to len zdevastovaný okraj pastviny. Ich prvým krokom bolo navrátiť krajine jej prirodzený ráz. Teraz je táto pôda opäť úrodná. Pozorovali ako sa les prirodzene regeneruje a tieto zmeny ich inšpirovali pri navrhovaní ich malej farmy. No je to stále les a teda aj chaos. Aj keď je to chaos, v tomto priestore je to vysoko organizovaný a štrukturovaný chaos. To len nám sa zdá, že je v tom neporiadok. No príroda to vidí inak. Každá rastlina má na konkrétnom stanovišti svoje dôležité poslanie, svoj význam. Tak napríklad kručinka viaže vzdušný dusík, papraď zhromažďuje draslík a tak ďalej. Umožnilo mi to pochopiť, že každá z rastlín je svojím spôsobom dôležitá. Kdekoľvek sa tu na farme Dixonovcov zastavíte, hemží sa to voľne žijúcimi zvieratami. Aká je táto druhová rozmanitosť dôležitá? Takže, nad hlavami počujeme lietať vtáky. Aké je to všetko pre celý tento systém dôležité? Nesmierne. Keď sa staráme o vtáky a ich stanovišťa podporujeme prirodzený fosfátový cyklus. Tak ešte raz, fosfáty sú pre rastliny životne dôležité živiny, sú to esenciálne živiny rastlín. Fosfáty sú obsiahnuté v rôznych druhoch hmyzu a v semenách, takže vtáctvo, ktoré sa hmyzom, či semenami živí akumuluje tieto zložky vo vnútri tela a následne ich vylúči z tela vo forme trusu. Tu v horách nepotrebujeme umelé hnojivá, všetko za nás urobí príroda - zabezpečí dusičnany, draselné soli aj fosfáty. Taktiež nepotrebujeme pesticídy, ktoré sa vyrábajú z ropy. Proti prípadnému premnoženiu slimákov využívame kačice, konkrétne plemeno Khaki Campbell. Máme ich už 22 rokov a toto plemeno patrí medzi tie najlepšie. Nehovorte. To je zaujímavá informácia! Počas leta slimáky takmer nebadať. A to je skvelé. No nie je to skvelé? Pre bežného záhradkára sa Chrisova zeleninová záhrada môže zdať neudržiavaná, no tak ako v lese, aj tu má každá rastlina svoje nezastupitľné mieto a účel. Niektoré rastliny odpudzujú škodce, iné pomáhajú pri odvádzaní prebytočnej vody, ďalšie lákajú opeľovače, no a zase ďalšie majú korene hlboko v zemi a tak pomáhajú získavať živiny z hlbších vrstiev pôdy. Dobytku sú ponechané na spásanie tie najväčšie čistiny. Zvieratá sa tu však nekŕmia len trávu, rovnako časť potravy im zabezpečujú aj stromy. Vŕba, lipa a topoľ sú bohaté na živiny a využívajú sa ako krmovina. Nikdy by som si nebola pomyslela, že zvieratám sa dajú skrmovať časti stromov. Na našej farme máme málo lesa, ale zato máme veľké plochy krovísk a ja ich teraz vidím v úplne inom svetle. Medze vždy len rozdeľovali pole na dve časti. A vždy som... No na tejto farme to bol aj koridor pre voľne žijúcu zver. Nikdy som naň však nemyslela ako na pastvisko. No ich potenciál minimálne ako krmoviny je obrovský. Predtým som si nikdy nevšimla, ako dobytku chutí jaseň. Je tu takisto množstvo ovocia, ktoré tu je - bez akejkoľvek práce. Stačí sa len lepšie prizrieť koľko také kroviská dokážu vyprodukovať. Je irónou, že toho dokážu vyprodukovať viac ako polia ktoré obkolesujú a vyžaduje si to omnoho menej námahy. Tento systém sa udržiava sám, nemusíte do toho nič investovať. Nemusíte im venovať špeciálnu starostlivosť, rastú tam samé vo svojej hojnosti. A prečo sa im tam tak dobre darí? Pretože tam chcú rásť. Je to prirodzené, že sú tam. Jediný rozdiel je, že rastú smerom hore a nie krížom. V podstate len tým, že naplno využijete stromy a kry sa váš výnos z rovnakého kusa poľa podstatne zvýši. Naša farma je tým najlepším príkladom toho ako ďaleko vás takýto spôsob farmárčenia môže pri produkcii potravín doviesť. Doteraz som netušila, že také niečo vôbec existuje. Priekopníkom lesných záhrad je Martin Crawford. Druhová rozmanitosť stromov, krov a iných plodín vytvára takúto lesnú záhradu, v ktorej všetko rastie spoločne a v dokonalom súlade. Všetko tu funguje vo vzájomnej rovnováhe a výsledkom je, že z porovnateľného kusa zeme zberáte rôzne druhy plodín. Stromy rastú od seba v dostatočnej vzdialenosti takže je pod nimi dostatok svetla na to, aby pod nimi mohli rásť ďalšie výnosné plodiny. Dizajn lesných záhrad, ktoré sú časťou permaklutúry je jasne inšpirovaný prírodou. Je to spôsob, ktorý na mnohých úrovniach robí z prirodzeného lesa produktívny les. Je to akoby ste mali na sebe neskladaných pol tucta polí. Takáto lesná záhrada vyzerá rovnako ako bežný les, ale oproti klasickému lesu v nej rastie väčší počet jedlých druhov rastlín. Tu pod mojími nohami, celkom dole, rastú nepálske jahody. Je to fantastická rastlina, ktorá počas zimných dažďov chráni pôdu. A šetrí čas, ktorý potrebujete na pletie, takže vlastne ani plieť nemusíte. Vôbec. Podrast jedlého lesa je plný ovocia a zeleniny a nad nimi sa týčia kríky rovnako bohaté ak nie ešte bohatšie. Hloh, jeden z tých s veľkými tŕňmi. Oproti iným druhom má oveľa väčšie a omnoho chutnejšie plody. Oproti je moruša. Dnes už morušový krík nevídať. Nestretnete sa s ním, no je to ozaj chutné a na pestovanie nenáročné ovocie. Lesná záhrada nám dáva bohatú úrodu lipových listov, ktoré sa používajú pri príprave šalátov. Ja tieto listy používam ako základnu surovinou pri príprave šalátu. Správne. Ako klasický šalát. Dobre, takže ich používate ako náhradu? Fíha. Poriadne veľký šalát, Martin! O niečo vyššie rastú ovocné stromy - jablone, hrušky, mišpule, slivky a dule. No a nakoniec je tu najvyššie poschodie, sú to koruny tých stromov, ktoré síce neprodukujú ovocie no slúžia inému účelu. Udržiavajú cyklus živín. Dobrým príkladom sú jelše. Rastú veľmi rýchlo a rastlinám v ich okolí dodávajú dostatok dusíka. Používajú na to svoj koreňový systém? Dodávajú ho vlastne cez hrabanku, ktorá je stále bohatá na dusík, a zároveň aj cez koreňový systém, no a nakoniec aj prostredníctvom prospešných húb, ktoré sú podhubím pod zemou spájané a tak pomáhajú rozvádzaniu živín v celom priestore. Ak sa stane, že sa na niektorom mieste nachádza väčšie množsvto dusíka a inde je ho nedostatok, huby tento rozdiel vyrovnajú. Všetko čo tu je, tu existuje z nejakého dôvodu, nie je tomu tak? Každá rastlina má dôvod tu byť, a zvyčajne má tých dôvodov viac. Tu za mnou je tiež Mäta. Je to Mäta dlholistá, ktorá pochádza z Británie. Mám ju tu preto, lebo priťahuje užitočný hmyz. Fantasticky priťahuje pestrenky, alebo osičky a tie okrem iného požierajú vošky. A keďže mám rastliny, ktoré priťahujú užitočný hmyz, nemám problémy s tým škodlivým. Takže nepoužívate pesticídy? Správne. Úžasné, nie? Máte pravdu. Martin má vo svojej lesnej záhrade viac ako 550 rôznych druhov rastlín. Prevádzkovanie takéhoto náročného ekosystému iste vyžaduje nekonečnú starostlivosť a veľa práce. No, do roka to vychádza v priemere asi jeden deň v týždni, ale väčšinu z toho času tvorí zber. Ak sa bavíme o starostlivosti a údržbe tak to bude asi 10 dní za rok. To je až smiešne! Pri porovnaní s farmárčením, je to nič. Ale koľko potravy dokážete vyprodukovať? No, ak by som sa nastavil na maximálnu produkciu, môže to byť naozaj veľa. Táto moja lesná záhrada nie je nastavená na vysoký výnos, pretože ešte stále veľa vecí len skúšam, mám tiež veľa netradičných rastlín, ktoré testujem a tak... Takže, ak by sme hovorili o záhrade stavanej na výnos, asi by ste boli schopný nakŕmiť 10 ľudí z jedného akra. Skutočne? Okej. To je približne dvojnásobok toho, čo dokážete vyživiť z jedného akra tradične obrábanej poľnohospodárskej pôdy. Je to neuveriteľne nízkoenergetický systém a je nenáročný na údržbu. Jediné, čo v lesnej záhrade nemôžete pestovať, sú obilniny a my sme bohužiaľ na uhľohydrátoch pomerne závislí. Ale keďže cena palív stúpa a farmárčenie prechádza zmenami, bude nutné zmeniť spôsob stravovania a zvyknúť si na nové druhy jedál. Poniže cesty zo svojej lesnej záhrady si Martin zriadil štvorakrový orechový sad. Veľmi by pomohlo, keby sme sa mohli preorientovať z obilnín na orechy, pretože sa oveľa ľahšie pestujú, keďže rastú na stromoch. V iných častiach Európy, vo Francúzsku a Taliansku, sa dlhodobo pestujú lieskovce, jedlé gaštany a vlašské orechy. Viete, starostlivosť o sad s jedlými gaštanmi je oveľa menej náročná, ako starostlivosť o pole s pšenicou. Možno, že je to naozaj menej náročné a vyžaduje menej starostlivosti, ale dá sa naozaj porovnať výnos s orechového sadu s výnosom z obilného poľa? Pri jedlých gaštanoch vyzbierame z akra asi dve tony, plus-mínus, čo je približne to isté, ako z akra organickej pšenice. A zloženie jedlých gaštanov je takmer identické so zložením ryže. A orechy sú kalorickými hodnotami podobné ostatným obilninám. Aj keď tento Martinov sad je len experimentom, aj tak má jeho lesná záhrada na takú malú rozlohu neuveriteľné výsledky. Vo Welse majú Dixonovci na podobne malom pozemku veľmi podobný výnos. Celková rozloha nášho pozemku je asi 7 akrov a po 22 rokoch prirodzenej regenerácie a našich úpravách nestačí na zber už len jedna rodina. Uau. Takže asi aj tu platí, že menej je viac. Pre mňa je to zásadný rozdiel medzi farmárčením a záhradkárčením. Ja sa totiž nepovažujem za farmára, ja som záhradník. Takže si myslíte, že našou budúcnosťou sú záhradníci a nie farmári? Netvrdím, že záhradkárčenie je lepšie ako farmárčenie, je to jednoducho niečo iné. Ale zo svojej vlastnej skúsenosti by som povedal, na základe vlastných pokusov a zistení, že záhradkárčenie s ručným náradím je produktívnejšie a efektívnejšie ako farmárčenie. Ak sa záhradník sústredí na detaily hoci aj na malom pozemku, práve tým dosiahne vysokú produktivitu. Zeleninová záhrada pod dozorom skúseného záhradníka vyprodukuje 5x viac potravy na meter štvorcový ako veľká farma. Obchodné reťazce, ktoré sú tak závislé na doprave a na industrializovaných farmách, ktoré im dodávajú tovar len ťažko prežijú, keďže zásoby ropy prudko klesajú. Ale zeleninári na menších pozemkoch by tú stratu mohli ľahko vynahradiť. Ale len ak mnohonásobne vzrastie počet pestovateľov. Hlavnou demografickou črtou 21.storočia bude podľa mňa, opätovný návrat ľudí na vidiek. Nehovorím, že mestá zaniknú, ale vzrastie počet ľudí priamo zaangažovaných do pestovania potravín. Vráťme sa napríklad späť k druhej svetovej vojne. U nás fungovalo hnutie Victory Garden. Každý mal záhradu a pestovalo sa až 40% ovocia a zeleniny. Aj v predzáhradkách a vo dvoroch, na každom voľnom pozemku a podobne. Asi by sme sa mali vrátiť k niečomu podobnému. Ale budeme samozrejme potrebovať aj oveľa viac farmárov na plný úväzok, inak nebudeme mať čo jesť. Aby sme sa boli schopní nasýtiť, pri takomto poklese palív, bude si to vyžadovať celonárodnú snahu, ideálny svet a trochu správneho smerovania zo strany vlády Ale čo sa mňa týka, snažím sa fungovať čo najviac bez fosílnych palív. Novátori, s ktorými som sa v poslednej dobe stretla ma veľmi inšpirovali. Naučila som sa pozorovať svoju zem a snažím sa s ňou spolupracovať, namiesto toho, aby som s ňou bojovala. Fascinuje ma, koľko rôznych druhov trávy u mňa rastie a ako mi pomáhajú skvalitniť pastviny. Ako môžeme čo najefektívnejšie využiť naše stromy pre dobytok. Ale tiež si myslím, že by sme mali vyprodukovať viac než len mäso. Kto vie, možno aj tu bude už za pár rokov rásť lesná záhrada. Aj keď si nie som celkom istý, čo mi na to povie otec. Na to, aby táto myšlienka fungovala, je nutné pokračovať v udržiavaní rovnováhy v prírode a naďalej sa snažiť o čo najväčšiu biodiverzitu. Biodiverzita je pre nás oveľa dôležitejšia, ako som si doteraz myslela. Ja som si myslela, že príroda okolo nás je len pekná, ale sú to druhy, ktoré tu s nami žijú. Ja som sa dnes naučila, že nás to posúva vpred, takto získavame potravu a dokonca si takto potravu aj chránime. Je absolútne nevyhnutné, aby sme si to udržali. Som veľmi vďačná za to, čo venoval môj otec a môj strýko tejto farme, pretože vďaka tomu ju udržali. Ale je tu ešte stále veľa práce. A viete čo ma poháňa k tomu, aby som zo svojej farmy urobila farmu budúcnosti? Je to vedomie, že nemám inú možnosť, len sa o to pokúsiť. Zo všetkých ľudí, s ktorými som sa spoznala, myslím, že to najlepšie sformuloval doktor Colin Campbell. „Môžeme úplne a nepochybne skonštatovať, že človek doby „Ropnej“ vyhynie do konca tohto storočia.“ A tu je na mieste veľmi dôležitá otázka. Bude Homo sapiens taký rozumný, ako to naznačuje jeho meno? Dokáže sa prispôsobiť životu bez ropy, ktorá sa zdá byť neoddeliteľnou súčasťou dnešnej doby? Zdá sa, že čím skôr s prechodom na svet bez ropy začneme, čím skôr vykročíme k budúcnosti s nízkymi nárokmi na energie, tým ľahšie to pre nás bude. Titulky: dobrovoľníci E-mail duo@duo.sk